Biely havran - Valentína Sedileková

Mraky sa zaťahujú. Krehký Nasar padne napriek snahám o jeho záchranu a Venile sa ocitá vo vojne. No kým Pán zla naberá na sile a k jeho nohám sa deň za dňom skláňajú porazené mestá, Kathrin v Dedine bojuje o svoju neistú pozíciu. Čierno-bielu dievčenskú idylku nahrádza strach, zmätok a sivá realita. Komu môže dôverovať? Zdá sa, akoby sa aj jej vlastní priatelia zo Správnej rady obracali proti nej a medzinárodní spojenci vymýšľali spôsoby, ako ju nahradiť. Mladá vládkyňa hľadá cestu k dospelosti a záchrane sveta, ktorá jej odkrýva tajomstvá mágie, ľudskej túžby po moci, aj podstatu viery. Aby sa mohla dostať z bezvýchodiskovej situácie, v ktorej ju život obral takmer o všetko, potrebuje svetlo v tme. A čo ak je ním práve Biely havran, ako Kathrinina nádej vo svete, ktorý ešte nikdy nebol černejší...

Druhé pokračovanie fantasy trilógie Pokrvní vás opäť zavedie do tajomného sveta národov spojených s prírodou, predstaví zákulisie politických intríg, krás jedinečného náboženstva, výnimočných schopností Pokrvných, oboznámi s rozmanitosťou venilských národov aj zákonov mágie a konfrontuje vás s hlbokými odkazmi na históriu i súčasný svet.

Úryvek
Na chrbtoch ďalších koní sedia bojovníci spolu s nasarskými ženami a deťmi, ktoré prežili bitku. Obdivujem, aké sú tiché, neplačú ani nekričia od zúfalstva. Možno už nevládzu. Obďaleč na vraníkovi čiernom ako uhoľ sebavedome cvála Daniel. Za celý čas, čo sme boli na výprave, so mnou neprehovoril ani slovo. Sem-tam na seba vrháme nahnevané pohľady, no nedokážeme si to vydiskutovať. Mňa ľútosť a pocity viny už dávno prešli. Nemôžem za to, že sa správa ako dieťa, a nebudem sa mu viac doprosovať. Vždy, keď myslím na náš posledný rozhovor, vo mne vzkypí hnev.

Snažím sa prísť na iné myšlienky, no každá mi spôsobuje úzkosť. Spomeniem si na Releka, správcu Nasaru, ktorého som nechala samého napospas Borensatyhu. Každému na porade bolo jasné, že čiernoodenci prídu dokončiť to, čo začali. Keď som sa s ním lúčila, obaja sme vedeli, že je to naposledy.

"Opatrujte sa, Kathrin," zaželal mi chrapľavým hlasom.

Stisla som mu ruku a uprene hľadela do očí, v ktorých sa mihali tisícky nezodpovedaných otázok. "Zbohom, Relek. Nech pri vás stojí Planéta."

Zvesím hlavu. Nechala som tam priveľa ľudí. Releka, Dejla a ďalších bezmenných bojovníkov, ktorých o životy obrala stelesnená nenávisť. Tie obrazy mi nedajú pokoj ani v spánku. Ohnivé bludisko, krvou postriekané kamenné cesty, zohavené mŕtvoly, zelené kašovité tváre...